Taoizmus v sebe skrýva vyše 2 500 rokov z čínskej histórie. Je to tradičný čínsky filozofický a náboženský systém. Vytvorenie taoistickej filozofie sa pripisuje mužovi, ktorý žil v 6. storočí pred Kr. a dostal pomenovanie Lao-c' (v preklade Ctihodný, resp. Starý majster). Doba, v ktorej žil, bola časom veľkých politických a filozofických premien v Číne. Priniesla so sebou vznik mnohých filozofických smerov a škôl. Medzi inými aj taoizmus, ktorý sa udržal až podnes a svoj vplyv má aj v západnom svete. Náboženský taoizmus sa však sformoval až o niekoľko storočí neskôr, v 2. storočí po Kr. Oproti tradičnému čínskemu konfucionizmu nepredstavuje jednoliaty systém, ale vyznačuje sa veľkou vlastnou rôznorodosťou a otvorenosťou k iným náboženstvám. V rôznych obdobiach prijal mnohé prvky z konfucionizmu, šamanizmu, budhizmu, manicheizmu aj kresťanstva a získal tak veľkú variabilitu. V našom pokračovaní o čínskych náboženstvách si predstavíme taoizmus v jeho historickom vývoji a podobách, ale aj praktikách a poukážeme taktiež na jeho rizikové prvky.
Taoizmus
Lao-c' sa narodil v dedinke Kü-čchen v kraji Li a okrese Ku v južnom feudálnom štáte Čou vo vzdelanej rodine strednej triedy. Pôvodne sa volal Li Er. Postupne sa prepracoval až na čouský cisársky dvor a stal sa významným knihovníkom v cisárskych archívoch. V tých časoch to okrem iného znamenalo, že musel putovať po ríši a zaznamenávať najrôznejšie dobové udalosti: cez kronikárske záznamy, piesne, legendy, obradné ódy, až po najrôznejšie miestne zvyky, pretože práve to bolo náplňou práce vtedajších cisárskych archivárov. Pravdepodobne politické intrigy ho však podnietili k tomu, že sa vzdal úradníckej dráhy a odišiel k hraničnému priesmyku Chan-ku. [1] Strážca hraníc, ktorý ho spoznal, sa ho snažil prehovoriť, aby neodchádzal, ale žiadne argumenty nepomáhali. Preto aspoň mudrca požiadal, aby zhrnul svoje názory a zapísal ich pre budúce generácie. Lao-c' sa odobral do ústrania a po troch dňoch napísal svoje dielo. Neskoršie dostalo názov Tao te-ťing (Kniha o Ceste (Tao) a jej Sile (Te)).
Na mieste, cez ktoré Lao-c' odišiel z krajiny, sa dnes nachádza taoistický kláštor Lou-kuan-tchaj. Podľa dávnych čínskych legiend je práve vrch Čung- šan, kde je kláštor postavený, miestom zrodenia taoizmu. Po odchode starého majstra sem začalo prichádzať čoraz viac záujemcov, aby čítali a naspamäť sa učili jeho text. Stúpenci Lao-c'ovej náuky tu vybudovali trvalé taoistické centrum uchovávateľov, odpisovateľov a vykladačov tohto dôležitého filozofického spisu, ktoré .existovalo nepretržite až do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď ho vypálili a zrovnali so zemou protitaoisticky sfanatizované Maove červené gardy. [2]
Tao te-ťing je prvým taoistickým textom. Ide o útle veršované dielo vytvorené z päťtisíc znakov. Lao-c' v ňom vytvoril originálnu filozofickú koncepciu o metafyzickej podstate všetkého bytia, ktorú nazval cesta (tao) večnej energie (te). Svoje filozofické názory najprv šíril iba ústne, v rozhovoroch s ľuďmi. Jeho učeník Wen c' si jeho názory zapisoval a zachoval ich v texte svojej knihy, ktorá podnes nesie názov Kniha Wen c'. Veľkým pokračovateľom a rozvíjateľom Lao-c'ových filozofických názorov bol Čuang-c', ktorý je autorom filozofického traktátu Zhuangzi. Popri spise Tao te-ťing sa práve toto dielo považuje za základ taoistickej filozofie.
Filozofický taoizmus
Základný pojem taoistickej filozofie tao je jeden z tých, ktoré vyjadrujú čínsky pohľad na existenciu sveta a života. Používal sa v mnohých filozofických školách, avšak predtým, ako nadobudol filozofický koncept, sa vyskytoval v mýtických rozprávaniach, magických obradoch a dokonca aj vo vešteckých praktikách.
Tao je pojem, pomocou ktorého Lao-c' opísal neuchopitelné skutočnosť absolútna, je tajomstvo, ktoré je zároveň zdrojom všetkej existencie, samou existenciou ako takou a zároveň cestou, ktorú musí človek prejsť. Tao je akoby dychom sveta, ukrytá a večná zásada jeho premeny, z neho pochádzajú prirodzené aj mravné zákony. Nedá sa úplne slovne vyjadriť ani opísať, preto sa vysvetľuje ako síce to, čo ovláda bytie, ale pochádza z nebytia a je pohybom a rytmom prechodu z nebytia do bytia. Tao je neviditeľné, ale prejavuje sa viditeľnými dejmi, pričom zostáva neviditeľné a je podstatou všetkého. Vo svojej podstate zostáva neviditeľné, neopísateľné, nepostihnuteľné a nepozorovatelné, ale múdremu vnímateľné.
Prvým aspektom tao je taiji (Najvyššia jednota). Tao je nerozdelenou jednotou, večnou a nekonečnou. Je tajomstvom života. Nezrodené môže zrodiť každú formu bytia. Je akoby matkou všetkého, čo existuje. V druhom aspekte samo v sebe nehybné tao je hýbateľom všetkého. Jeho tretím aspektom je skutočnosť, ktorá sa prejavuje vo večnom návrate. Tao je večným začínaním odznova, je imanentné a transcendentné zároveň. V dôsledku pohybu tao vznikla dvojica jin a jang a ich súhrou životná energia čchi. Z trojjedinosti jin, jang a čchi vznikol celý vesmír. Tao sa vo svojom pôsobení prejavuje ako harmonická sila nazývaná te, ktorá sa považuje za schopnosť, inteligenciu, múdrosť, čnosť a dokonalosť.
Lao-c' aj Čuang-c' hľadali odpovede na spoločenskú krízu a budúcnosť človeka. Zlo považovali za dôsledok ľudskej civilizácie, ktorá spôsobila oddelenie prírody od kultúry. Na počiatku všetko bolo jedno a nerozdelené. Ľudia žili v harmónii s tao. Rozvoj ľudskej civilizácie odtrhol tao od sveta a človek, ktorý zabudol na tao, sa vyhlásil za vládcu nad svetom. Takto prestali svet a tao žiť vo vzájomnej harmónii a došlo k strate sily te. K jej obnove dochádza dosiahnutím harmónie s tao, čo znamená, že je potrebné vzdať sa vlastných sebeckých cieľov. Robí sa to tak, že človek prestane slúžiť svojim sebeckým túžbam a ponechá priechod plynutiu taa, čo sa označuje pojmom wu-wei. Tak dôjde k obnove vnútornej čnosti te. [3] Lao-c' vysvetľuje: „Konaj bez zasahovania, uskutočňuj bez miešania sa, ochutnávaj bez vychutnávania." [4] Človek nemá konať v rozpore s prirodzeným poriadkom taa, aby sa od neho nevzdialil.
Náboženský taoizmus
Náboženský taoizmus nadviazal na svoje filozofické dedičstvo. Pozornosť sústredil na poznanie a pochopenie zákonitostí prúdenia energie čchi. Táto neviditeľná energia je síce empiricky nepoznateľná, no jej účinky majú v prírode i ľudskom živote obrovské následky. Lao-c' i starovekí taoistickí filozofi túto energiu filozoficky definovali pomerne presne, no konkrétne pochopiť jej prúdenie a dokonca pokúsiť sa o ovládanie a manipuláciu zmien jej účinkov sa pokúšali až mnísi a pustovníci v taoistických náboženských komunitách ukrytých väčšinou v odľahlých častiach čínskeho vidieka a zároveň veľmi dôverne zrastených s okolitou prírodou. Tieto poznatky veľmi úspešne uplatňovali aj v liečiteľskej praxi, čím si veľmi rýchlo získali spoločenskú popularitu. Popritom sa títo mnísi, žijúci v tých časoch ešte v úplne nenarušenom prírodnom prostredí, stávali aj vynikajúcimi prírodovedcami a botanikmi, takže taoistické kláštory sa vďaka tomu stali i veľmi dôležitými farmaceutickými a alchymistickými centrami Číny. Väčšina významných čínskych prírodovedeckých a lekárskych vynálezov sa uskutočnila práve v týchto kláštoroch, čím si náboženský taoizmus v Číne získal obrovskú úctu a spoločenskú nenahraditeľnosť. [5]
Náboženský taoizmus vznikol v období Východného Ghanu (25 - 219) a vrcholil v období Južnej a Severnej dynastie (304 - 589). Premenu taoizmu z filozofie na náboženstvo umožnilo viacero faktorov. V roku 150 bola Lao-c'ovi zasvätená prvá svätyňa. Počas dynastie Východný Chán náboženský filozof Čang Tao Ling (asi 34 - 156) tvrdil, že sa mu zjavil Lao-c' a udelil mu moc uzdravovať a vyháňať zlých duchov a ustanovil ho za nebeského učiteľa. Na liečenie používal amuletovú vodu. Je to voda, ktorá obsahuje popol z amuletu, ktorý bol obradne spálený. Amulet je pruh žltého papiera popísaný červeným písmom. Väčšinou ide o modlitby k duchom a božstvám. Tak sa do nich dostáva moc božstva. Ak sa chorý človek napije takejto vody, prejde doňho moc božstva a vyženie z neho zlých duchov, ktorí chorobu spôsobili.
Čang Lao Ling zbožstvil Lao-c'a a udelil mu titul Veľký pán na nebesiach (Tchaj-šang Lao-tün). On a jeho potomkovia sa stali kňazmi, nebeskými učiteľmi a prostredníkmi medzi božstvami a veriacimi. Významným činom bolo napísanie knihy Tchaj-pching ťching (Kniha pokoja a rovnováhy), ktorá sa považuje za zjavené písmo taoizmu. Autorstvo knihy sa pripisuje trom božstvám, známym ako strážcovia tao. Kniha podáva náuku o stvorení sveta, opisuje systém odmien a trestov a spája zdravie a dlhý vek s dodržiavaním náboženských prikázaní. [6]
V období dynastie Wej (220 - 265) žil taoistický učenec a kňaz Kchou Ťien-č', ktorý patril medzi nebeských učiteľov a bol cisárskym radcom. Napísal liturgický súbor, v ktorom zdôrazňoval obradnosť, čo bolo v kontraste s amuletovou mágiou. Inšpiroval sa budhistickým poriadkom a zdržanlivosťou. Veriacim taoistom poskytol zoznam vecí, ktorých sa majú zdržať a čo majú konať. Išlo napríklad o stravovacie predpisy, obetné predmety a spôsoby správania, ktoré si vyžaduje taoizmus. Vystupoval proti používaniu alkoholu, mäsa či halucinogénnych látok pri obradoch. Zostavil taoistický kalendár, predpísal obrady a zložil hudbu. Považuje sa preto za otca taoistických obradov.
V roku 420 cisár Severného Weja spravil z taoizmu podľa formy, ktorú mu dal Kchou Tien-č', štátne náboženstvo. Dôležitú úlohu pritom zohral Lu Siou-ťing, ktorý sa rozhodol pozbierať a skatalogizovať taoistické texty. Roku 471 vydal prvý taoistický kánon, ktorý má sedem častí. Vďaka nemu sa cesta nebeských učiteľov stala váženým a organizovaným náboženstvom. Na začiatku dynastie Ťin (265 - 420) sa sformoval taoizmus, ktorý dostal pomenovanie mystický. Za jeho zakladateľku sa považuje Wei Huacun (252 - 334), ktorej sa zjavili strážcovia tao a ona zapísala ich učenie v knihe Šang. Pani Wei bola dcérou vysokopostaveného taoistického kňaza zo skupiny nebeských učiteľov. Na rozdiel od taoizmu nebeských učiteľov bola však základom jej učenia viera v Jediného (taiji) a uctievanie strážnych duchov s cieľom dosiahnuť dlhovekosť a zdravie.
Celkovo je mystický taoizmus plný božstiev, duchov a príšer. Títo taoisti veria, že duchovia a božstvá strážia ľudské telo a chránia ho pred chorobami. Ak títo strážcovia odídu, telo slabne a zomiera. Preto sa ich činnosť sústredila na mnohé alchymistické, fyziologické a dietetické praktiky, ktoré im mali zabezpečiť nesmrteľnosť. Chápali ju ako posmrtné zjednotenie duše s Najvyššou jednotou taiji, ktorá sa dosahuje dlhotrvajúcou meditáciou, čo vedie k duchovnému očisteniu. Mystický taoizmus mal veľa stúpencov vo vyšších spoločenských triedach. Dôležitou postavou bol Šang-čching Tchao za dynastie Liang. Okrem taoizmu sa zaoberal alchýmiou a mal laboratórium, v ktorom pátral po elixíre nesmrteľnosti. Písal o liečivých rastlinách, poznal mágiu, metalurgiu, astronómiu a geológiu. Bol aj básnikom. Všetky svoje poznatky vniesol aj do taoizmu ako metódy kultivácie zdravia a dlhovekosti. [7]
Alchymistický taoizmus
Záujem taoizmu o zdravie a dlhovekosť spadá ešte do Lao-c'ových čias. Tento záujem ešte vzrástol v závere obdobia bojujúcich štátov (221), keď sa sformovala skupina ľudí, ktorí tvrdili, že sú majstrami dlhovekosti a nesmrteľnosti. Boli to fang-š'iovia. Zaoberali sa technikami predĺženia života, skúmaním nerastov, telesnými cvičeniami, sexuálnou alchýmiou a vnútornou hygienou. Hľadanie elixírov a tabletiek nesmrteľnosti podporovali aj cisári a šľachta. Napríklad za dynastie Východný Chán žil pustovník Wej Pojang, ktorý mal laboratórium v horách, kde experimentoval s výrobou elixíru nesmrteľnosti. Zanechal po sebe alchymistické dielo Can-tung-ťi (Trojitá jednota), ktoré taoisti považujú za základ všetkých alchymistických textov.
Alchymistickí taoisti považujú tao za počiatok všetkých vecí a jeho prvotnú energiu za zdroj života. Najdôležitejším princípom v procese tvorenia a obnovy je spojenie jin a jang. Konkrétnym prejavom jin a jang je voda a oheň. Poznanie, kedy použiť vodu a kedy oheň, kedy ohrievať a kedy chladiť, sú kľúčové pre kultiváciu energie a obnovu života. Život sa obnovuje, keď sa telo zbaví nečistôt. Podobne aj tabletka alebo elixír nesmrteľnosti vznikajú, keď sa očistia a zmiešajú vhodné substancie. Na ich výrobu používali taoistickí alchymisti pec, kotol a dúchadlo: pec vytvára energiu jangu, alebo životnú energiu, dúchadlo pomáha vytvoriť dostatočnú teplotu k premene životnej energie na paru a kotol je miestom, kde sa energia zhromažďuje a čistí. Keď sú nečistoty spálené, vznikne zlatá tabletka, alebo elixír nesmrteľnosti. Niekedy sa im hovorí aj posvätný zárodok, pretože sa ešte musia podobne ako zárodok v lone nejaký čas vyvíjať. Dôležitú úlohu zohráva aj stíšenie mysle a uhasenie túžob, a preto sa mala pozornosť venovať aj meditácii. [8]
Na konci vlády Južných dynastií (580) a následnej dynastie Tchang (od 618) začala voči taoistickým alchymistom vzrastať nedôvera. Spôsobilo ju vytváranie elixírov z jedovatých prvkov, ako olovo, ortuť, síra a pod., v dôsledku čoho dochádzalo k početným otravám alchymistov, ale aj všetkých, ktorí tieto preparáty požili, vrátane cisárov. Taoisti si preto začali klásť otázku, či je možné dosiahnuť nesmrteľnosť, čo viedlo k jej novému chápaniu. Podľa nich nesmrteľnosť znamená dlhý a zdravý život. A tak sa pozornosť začala sústreďovať na meditáciu, masáže, telesné cvičenia a polohy tela podobné joge.
Na konci dynastie Tchang sa sformovala skupina taoistov venujúcich sa vnútornej alchýmii, v ktorej sa pozornosť sústredila na kultiváciu čností, zdravia, vyrovnanosť a harmonický život. [9] Za jej zakladateľa sa považuje Lú Tung-pin (796 - ?), ktorý žil v horách a svoje poznatky odovzdal niekoľkým žiakom. K jeho veľkým pokračovateľom patril Čang Potuan (987 - 1082), ktorý tvrdil, že všetky substancie k alchymistickým procesom sú vo vnútri ľudského tela. Čang Potuan vytvoril taoizmus, ktorý bol ovplyvnený zenbudhizmom a konfucionizmom. Hlásal kultiváciu tela a mysle a spojil metódy vyprázdňovania mysle s fyzickými technikami obehu vnútornej energie. Neskoršie sa do tohto smeru taoizmu začali začleňovať aj bojové umenia a tiež metódy vstrebávania energie zo slnka, mesiaca, hviezd a pod. [10]
Magický taoizmus
Tento druh taoizmu je najstarší. Má blízko k praktikám šamanov z dávnych čias. Jeho stúpenci veria, že vo vesmíre sú sily, ktoré sa dajú ovládať a využívať. Rozoznávajú dva druhy síl - prirodzené a pochádzajúce od božstiev a duchov - a tvrdia, že svet je plný síl a všetko má v sebe svoju vlastnú silu. Ich hlavné pôsobenie sa sústreďuje na privolanie dažďa, predpovedanie budúcnosti, zápas so zlými duchmi, exorcizmus, liečenie, prosebné modlitby a pod. Pri privolávaní dažďa sa magickí taoisti najprv tri dni postia a očisťujú. Používajú pritom amulety a očistný kúpeľ. Keď sú očistení, pripravia oltár. Obrad sa začína o jedenástej hodine večer a vedie ho vedúci spolu so siedmimi pomocníkmi. Začína sa zvolávaním duchov dažďa zo všetkých svetových strán, po čom nasleduje pitie amuletovej vody a končí sa poďakovaním božstvám a živlom. Ak obrad nebol úspešný, opakuje sa.
Ochrana ľudí pred pohromami, chorobami, zlými duchmi a pod. sa uskutočňuje nosením amuletov, maľovaním talizmanov na telo, alebo ich umiestnením nad dverami či oknami príbytkov. Používajú sa i zrkadlá a miniatúrne zbrane. Zrkadlo sa zavesí do vchodu a má odrážať všetko škodlivé. Podobne sa používajú aj miniatúrne meče alebo luky.
Prosebné modlitby sa odriekajú za zdravie a dlhovekosť. Taoisti ich orientujú k Polárke a ku hviezdam Veľkého voza. Obrad sa koná za jasnej noci pri oltári, na ktorom sú sviečky. Čítajú sa prosby napísané na žltom papieri, ktorý sa spáli a stúpajúci dym odnáša prosbu k božstvám. Budúcnosť sa predpovedá písaním do piesku. V tomto úkone sa žiada, aby božstvá a duchovia odhalili budúce deje. Médium pritom píše paličkou, pričom správy v piesku sú niekedy zašifrované. V takom prípade sú na ich rozlúštenie potrební znalci.
V zápase so zlými duchmi ide o to, aby títo boli zahnaní, spútaní či zničení. Taoisti ich zaháňajú obrannými amuletmi, zrkadlami a ohňom. Odohnanie zlých duchov je však len dočasným riešením, účinnejším spôsobom je ich spútanie (používa sa pri tom pohár s vrchnákom alebo vrece). Avšak najúčinnejším je rozplynutie zlého ducha, kde sa používa meč začarovaný amuletmi, alebo tanec sily, pri ktorom sa používa amulet. Iným spôsobom je technika deviatich po sebe nasledujúcich znamení, ktoré sa robia rukami. Exorcizmom sa magickí taoisti usilujú zabrániť zlým duchom, aby škodili. Ide v prvom rade o duchov vojakov alebo zabitých ľudí. Títo môžu strašiť alebo sa zmocniť osoby, aby na nej vykonali svoj hnev. Na mieste, kde duch straší, sa postaví oltár, umiestnia sa amulety, recitujú modlitby a chytá sa zlý duch, ktorý sa následne odošle do podsvetia. Pri liečení sa používa najčastejšie amuletová mágia. Amuletová voda sa buď vypije, alebo sa ňou potierajú choré časti tela. [11]
Veštecký taoizmus
Veštecké praktiky dosiahli svoj vrchol za dynastie Tchang a Sun (618 - 1279). Veľkú zásluhu na rozvoji vešteckých umení mal Čen Si-jin, ktorý vypracoval diagram Wu-ťi. Tento diagram opisuje vznik vesmíru a procesy jeho premeny. Čen Si-jin vytvoril aj systém nebeského veštenia známeho pod názvom c'-wel Tu-su (systém vládnucej hviezdy c'-wei a čísla Veľkého voza). Veštecký taoizmus tvrdí, že neustále dochádza k vytváraniu a rozplývaniu vecí. Ak rozumieme povahe zmeny, vieme, čo sa stalo v minulosti, aj čo sa stane v budúcnosti. Vo veštení zohráva dôležitú úlohu i čínsky kalendár. Čas je v čínskom kalendári cyklický. Taoisti používajú niekoľko druhov veštení: nebeské, z pozemských udalostí, z ľudského osudu a z vysvetľovania znamení.
Nebeské veštenie je založené na pozorovaní a vysvetľovaní postavenia hviezd. Skúma sa hlavne konštelácia hviezd v okamihu narodenia človeka, aby sa vysvetlilo ich vzájomné pôsobenie. Pozemské veštenie skúma charakter krajiny, sezónne, denné, hodinové rytmy energie v prírode a je známe i pod názvom feng-šuej. Ide o geomantiu založenú na pozorovaní tvaru Zeme a jej energetického toku. V centre stojí predstava, že Zem je živá a plná energie. Táto energia môže byť blahodarná alebo ničivá. Prospešná energia môže posilniť zdravie, dlhovekosť, harmóniu, bohatstvo a úspech, ničivá môže naopak viesť k pohromám a chorobám. Feng-šuej sa zaoberá výberom správnych miest, aby sa zaistila ochrana pred zlými energiami a pomoc dobrých síl. Na skúmanie tokov energie sa používa geomantický kompas, s ktorého pomocou sa vypracuje geomantická mapa. Cieľom je zmapovať prúdenie energie Zeme a stanoviť, ako s ňou možno žiť v súlade. Metóda feng-šuej hlása citlivosť k Zemi a filozofiu života v súlade s prírodou a nie proti nej. Pri veštení ľudského osudu pozoruje povahové rysy, fyziognómiu a využíva chiromantiu. [12]
Chrámový taoizmus
Taoisti veria, že posvätné sily riadia ľudský osud a ak sú uctievané, udeľujú požehnanie, ochranu a oslobodenie. Preto je potrebná zbožnosť a oddanosť, ktorá sa vyjadruje obradmi a slávnosťami, a tak sa posilňuje spojenie medzi ľuďmi a božstvami. Obrady vykonávajú kňazi, ktorí tomu zasvätili svoj život. Taoizmus je panteistické a poly- teistické náboženstvo. Bohovia a duchovia sú hierarchicky usporiadaní podľa svojej moci a úrovne osvietenia. Najvyššie božstvo je Tchien-cu (Nebeský pán), potom Ti (cisár), Wang (kráľ), Sien (nesmrteľní), a nakoniec Šen (duchovia). K božstvám patria aj prírodní duchovia, mudrci, hrdinovia a všetci tí, čo získali nesmrteľnosť. Postavenie božstva je sprevádzané titulmi, ktoré určujú jeho miesto v hierarchii.
Na najvyššom mieste stojí zbožstvený Lao-c', ktorý je stelesnením tao a inkarnáciou posvätného počiatku. Potom nasledujú jeho tri emanácie: nebeskí páni troch čistých ríš, nefritovej, veľkej a vysokej čistoty. Predstavujú tri úrovne taoistickej nesmrteľnosti a osvietenia. Každé božstvo a každý duch má svoju špecifickú povinnosť. V taoistickom panteóne sú správcovia, vojaci a učitelia. Každý typ božstva má svoj vlastný odev, znaky moci a titul. Skutky božstiev sa neustále hodnotia, a preto môžu byť povýšené alebo degradované. Popularita medzi ľuďmi je ukazovateľom úspechov božstva.
Taoistická nábožnosť sa vyjadruje dodržiavaním posvätných slávností a vykonávaním obradov. Existuje niekoľko druhov slávností. Najdôležitejšie a najsvätejšie slávnosti sú čaj-ťíao alebo veľké bohoslužby. Trvajú niekoľko dní. Príležitosťou pre ne môže byť oslava, pohreb, prosenie alebo konanie pokánia. K veľkým slávnostiam patria aj rituálne zhromaždenia (fa-chuej), ktoré slúžia na privolanie dažďa alebo odvrátenie pohrôm. K veľkým sviatkom patrí aj sviatok božstva (tan). Všetky veľké božstvá majú svoj sviatočný deň, ktorý sa slávi v ich svätyniach. Konajú sa aj súkromné bohoslužby, napríklad požehnanie k narodeninám. [13]
Taoizmus konania a karmy
Vznik taoizmu konania a karmy sa pripisuje knihe Tchaj-šang kan-jing pchien, ktorej autorom je Li Jing-čang. Vďaka nej sa taoistické učenie z kláštorov a svätýň dostalo medzi ľudí žijúcich a pracujúcich v spoločnosti. Základom tohto taoizmu je presvedčenie, že ten, kto koná dobro, bude odmenený a potrestaný bude ten, kto robí zlo. Sformoval sa v dvanástom storočí za dynastie Sung a spájal sa s presvedčením, že existujú božstvá a duchovia, ktorých úlohou je sledovať skutky každého človeka. K takým napríklad patrí Pán kuchyne, ktorý na konci každého roka hlási nefritovému cisárovi stav skutkov každého človeka. Tú istú úlohu vykonáva aj sedem hviezd Veľkého voza, ktorých úlohou je tiež monitorovať hodnotu ľudských skutkov. Dobré a zlé konanie človeka sa zaznamenáva a ich následky môžu prejsť aj na rodinu a potomkov a tak ovplyvniť osudy budúcich generácií. Zlé skutky sa ale dajú napraviť pokáním. Dôležitosť konania dobra a chránenia sa zla taoisti spojili aj so zdravím a dlhovekosťou. [14]
Taoizmus v dnešnej Číne
Ťažké obdobie pre taoizmus prišlo so vznikom republiky v roku 1912, po zániku cisárstva. Nová vládnuca trieda považovala tradičnú kultúru a náboženstvo za prekážky na ceste k vytýčeným cieľom, a tak s tichým vládnucim súhlasom nacionalistické skupiny podnikali útoky na kláštory a svätyne. Po štátnom útoku vykonanom vodcom čínskej národnej strany Čankajškom boli v roku 1927 zakázané taoistické náboženské obrady a väčšina náboženských budov sa zmenila na kasárne, úrady a školy.
Aj komunistickí revolucionári pokračovali v prenasledovaní a drancovaní. Po víťazstve komunistov v roku 1946 sa taoizmus stal jednou z obetí politiky namierenej proti náboženskej slobode. Veľa taoistických komunít bolo zakázaných a mnísi boli zaradení na prevýchovu a presunutí do laického stavu. K veľkému ničeniu došlo najmä počas kultúrnej revolúcie v rokoch 1966 - 1976. K uvoľneniu a oživeniu došlo až na konci sedemdesiatych rokov. V roku 1980 Čínske taoistické združenie zorganizovalo svoje národné zhromaždenie. Jeho sídlom sa stal Peking a hoci ho vláda kontroluje, napriek tomu sa angažuje v procese obnovy a vrátenia kultových miest, ktoré vláda využíva ako turistické objekty. V roku 1992 vláda povolila slávenie tradičných sviatkov a vydávanie časopisu, ktorý je zameraný na taoistické náboženstvo (Zhong-guo Daojiao). V roku 2000 sa uskutočnil na posvätnej hore Tchaj-šan festival, na ktorom sa zúčastnilo okolo desaťtisíc pútnikov spolu s taoistickými kňazmi. [15]
Záver
Taoizmus ako filozoficko-náboženský systém je spojený so svojskou kozmickou metafyzikou, ľudovými poverami a rôznymi magickými rituálmi. Nepatrí medzi veľké náboženstvá. Zahŕňa v sebe viacero starovekých náboženských a filozofických tradícií, vrátane šamanizmu a prírodných náboženstiev.
V porovnaní s kresťanstvom mu chýba predstava osobného Boha, tao je neosobným princípom. Človek v taoizme nemá účasť na božom živote a je ponechaný akoby sám na seba. Taoisti sa nemodlia k tau, nie su volaní k viere. Napriek tomu uctievajú tao a žijú v nádeji na spásu, čo sa dá prirovnať ku kresťanskému večnému životu. Aj taoisti podobne ako kresťania poznajú veľa praktických rád, ako prežiť pominuteľný život a dosiahnuť blaženosť. Ale akýsi návrat k tao sa diametrálne odlišuje od večného života s Bohom. Taoizmus nepozná, v kresťanskom zmysle slova, Boží plán spásy a Božiu milosť. Chýba tu postava podobná Ježišovi Kristovi, ktorý by umožnil človekovi vstúpiť na cestu zavŕšenia ľudskej existencie v spoločenstve s Bohom. Podľa tejto viery by človek mal splynúť s vesmírnym a prírodným poriadkom a usilovať sa o harmóniu na všetkých úrovniach, žiť v nadhľade a pokoji.
V západnej spoločnosti sa venuje veľká pozornosť taoistickej kultivácii ľudského tela a zdravia. Mnoho praktík sa čerpá z vešteckého a magického taoizmu, pričom sa jeho stúpenci odvolávajú na tradície overené tisícročiami. Okrem stravovania a cvičení sa využívajú aj potravinové preparáty a byliny. Terapie sľubujú duchovný rast a uľahčenie života v moderných náročných životných podmienkach. V súčasnom období ide hlavne o taoistické vplyvy, ktoré sa šíria predovšetkým ako tradičná čínska medicína. Jedna zo základných liečiteľských teórií je aj učenie o životnej energii čchi, pri ktorej sa diagnostikujú a stimulujú energetické dráhy a body. K najznámejším technikám patrí akupunktúra, akupresúra, masáže, fytoterapia, dýchacie praktiky a meditácia. Avšak riziká možno vidieť v neracionálnom preberaní takých postupov, ktoré odporujú prirodzenému poriadku vecí a sú bez vedeckého základu. Myšlienky a princípy taoizmu sa preto nemôžu priamo a absolútne prijímať. Rozdiel kultúr, tradícií a spôsob myslenia si žiada, aby bola zachovaná istá obozretnosť a náležitý nadhľad.
Poznámky:
[1] Marina Čarnogurská uvádza vo svojej štúdii, že podľa čínskych legiend sa Lao-c' rozhodol odísť do Západných hôr a odtiaľ sa dostal až do Indie, kde ho považovali za dávneho učiteľa (guru). Naopak istá taoistická legenda uvádza, že v priestoroch nebotyčných Západných hôr sa meditujúci Lao c' vzniesol medzi nesmrteľných, no podľa nej svoj život dožil v štáte Čchin. - Pozri Čarnogurská, M.: Lao c', zakladateľ čínskeho taoizmu, vo svetle novoodhalených súvislostí. In: Historický časopis, č. 57, 1/2009, s. 32-36
[2] http://sssn.szm.com/hieron/2/carnogurska.pdf
[3] Avanzini, F.: Religie Chin. Wydawnictwo WAM, Kraków 2004, s. 135-138
[4] Krebsová, B.: Tao te-ťing. Dharma Gaia, Praha 2004, verš 73
[5] http://sssn.szm.com/hieron/2/carnogurska.pdf
[6] Wong, E.: Taolsmus. Pragma, Praha 1997, s. 44
[7] Tamže, s. 62-64
[8] Johnson, O. S.: A study of Chinese Alchemy. The Commercial Press, Shanghai 2009
[9] Werner, K.: Náboženské tradice Asie 2. CAD Press, Bratislava 2009, s. 182-183
[10] O'Brien, J.: The Eight Immortals of Taoism: Legends and Fables of Popular Taoism. Meridian (Penguin Books), New York 1991, s. 23-25 ‘
[11] Wong, E.: c. d., s. 107-123
[12] https://en.wikipedia.org/wiki/Feng_shui
[13] Wong, E.: c. d., s. 153-172
[14] Tamže, s. 198-203
[15] Avanzini, F.: c. d., s. 187-189